Na útoky sa zabudnúť dá, no život bez manžela je ťažký. Takto sa v Bratislave žije Somálčanke Khadre a jej synčekovi

26. septembra 2017
Autor: Veronika Pilátová
Foto: Richard Lutzbauer

Za dverami v poradí už tretieho bratislavského bytu má Khadra a jej syn Hamza kúsok svojho sveta. Veľa vecí v ňom nepatrí im, žijú len v podnájme. Ale špeciálne vonné oleje v krásnych flakónoch či vôňa tradičného somálskeho jedla Khadre Abdile pripomínajú domov. Má len 25 rokov, no zniesla už toľko utrpenia, s akým sa väčšina z nás nestretne za celý život. Nám dovolila nazrieť do svojich bežných dní.

Khadra utiekla kvôli prenasledovaniu jej rodiny z vlasti, v ktorej zúrila vojna a nepokoje. Bola tehotná, z východoafrického štátu cestovala do Ruska, potom na Ukrajinu, kde porodila syna Hamzu. Pár mesiacov zostala v krajine, neskôr však prekročila slovensko-ukrajinskú hranicu, kde ju slovenská polícia zadržala. Na Slovensko prišla v roku 2013, keď mal Hamza jeden rok.

V Somálsku doteraz žije celá jej rodina, jej muž aj druhý syn, s ktorými spočiatku nebola v kontakte vzhľadom na vojnu. Dnes sa dokážu spojiť cez WhatsApp takmer každý večer, ak je v Somálsku funkčný internet.

Adaptovať sa na prostredie akejkoľvek krajiny je zo začiatku pre každého náročné. O to náročnejšie, ak ste moslimka, máte inú farbu pleti a nosíte hidžáb. Khadra však mala podľa jej slov na Slovensku šťastie a dostala sa do Projektu Rafael Slovenskej katolíckej charity, ktorý pomáhal utečencom s integráciou do spoločnosti. Pomohli jej napríklad s hľadaním bytu či vybavovaním dokladov. V najhorších časoch, keď v Európe vypukla utečenecká kríza a Khadra sa stala obeťou verejných útokov, jej pomohla pracovníčka Slovenskej katolíckej charity Emília Trepáčová.

Bežné ťažké dni, na ktoré si zvykla

V čase našej návštevy Khadra nebola v práci. Musela zostať doma so šesťročným synom. „Hamza je chorý a nemôže ísť do škôlky. Ráno som volala do práce, že neprídem. Občas je chorý sedem dní a doktor mi povie, že musím zostať s ním. Som sama, nemám ho u koho nechať. Hamza býva často chorý, je to vinou počasia. Najmä v zime je to preňho ťažké, každú chvíľu má nejaký vírus. Minulý rok sme išli k doktorovi na Kramáre a povedali nám, že musíme navštíviť ambulanciu. Nemala som ani zimné čižmy, boli to ťažké časy,” hovorí Khadra po anglicky.

I keď sme s Khadrou strávili väčšinu času u nej v byte, porozprávala nám, ako vyzerajú jej bežné dni, keď všetko ide hladko. Relatívne hladko.

5:00 – 5:30 Budíček a príprava čerstvého jedla

Khadra vstáva o piatej, niekedy o pol šiestej. Najskôr pripraví na nový deň seba. Potom varí pre svojho syna Hamzu, pretože má rád čerstvé jedlo. Aj na raňajky. Dnes pripravovala somali sabaayad, čo je tradičný somálsky chlieb.

6:30 Čas zobudiť Hamziho

Okolo pol siedmej začne budiť Hamzu. „Poznáš to, stále je dieťa,” smeje sa na tom, že malý chlapec vstáva oveľa neskôr ako ona. Pripraví syna, nachystá mu oblečenie, dá mu raňajky.

Khadra najradšej jedáva malawah, čo je tradičná palacinka, robená len z múky, margarínu a vody. Podáva sa s olivovým olejom, prípadne s paradajkovou omáčkou alebo na sladko s medom. Zo slovenských jedál jej najviac chutí parenica. A Hamza sa smeje, že v škôlke jedia len palacinky.

7:30 – 11:00 Chvíľkové odlúčenie

Po rannom rituáli okolo 7.30 h zavedie syna do škôlky a ona ide do práce.

Spočiatku, keď bol chlapec úplne malý, musela s ním zostať doma. Nemohla si dovoliť platiť opatrovateľku a nájsť škôlku bolo neuveriteľne ťažké. Konečne sa im však podarilo nájsť škôlku, ktorá Hamzu prijala a je dokonca neďaleko ich bytu. „Hamza má skvelé učiteľky a ešte som nepočula o žiadnom väčšom probléme. Vieš, sú to malí chlapci,” smeje sa.

Hamza by chcel byť policajt, doktor alebo hasič. Ale aj vodič sanitky. „V škôlke majú autobus a ten by tiež rád šoféroval,“ smeje sa Khadra. Ona sama by si rada spravila vodičský preukaz. To by jej zlepšilo vyhliadky na získanie lepšej práce.

Doobeda je mladá mama väčšinou v práci. Podobne ako škôlku pre syna nebolo pre Khadru jednoduché nájsť si prácu. Sama hovorí, že je iná ako ostatní. Navyše  je tu jazyková bariéra a malé dieťa, o ktoré sa nemá kto postarať, kým je v práci.

„Až tento rok som začala pracovať na polovičný úväzok, pomáham v reštaurácii s prípravou jedál. Kolegovia sú ku mne veľmi milí. Dnes idem ešte na jeden pohovor, potrebujem viac hodín pracovať, aby som všetko zvládla,” vysvetľuje.

Do práce však po útokoch na svoju osobu nejazdí mestskou hromadnou dopravou. „Veľa problémov spôsobuje, že nosím hidžáb a mám inú farbu pleti. Občas sa bojím. Najmä ak sa niečo niekde stane, v akejkoľvek krajine.” Khadra sa opakovane stala obeťou rôznych útokov počas cesty v bratislavskej MHD. Ľudia na ňu vykrikovali rôzne nadávky, posielali ju domov, raz ju aj fyzicky napadli. Vo viacerých prípadoch to videl aj malý Hamza. Odhaliť sa podarilo len jedného páchateľa, vďaka Khadrinej duchaprítomnosti, keď si ho natočila na mobil.

Popritom, ako mama rozpráva, Hamza nám ukazuje svoje veci. Spidermanovský vankúš, ponožky, mikina aj batôžtek. „Hamzi, veď ty si Spiderman!” hovorím mu. „Ja nie som Spiderman, ja som normálny muž. Nie, ja som chlap, mami,” hovorí po slovensky.

Keď Khadra spolu s Emíliou Trepáčovou získali ocenenie Biela vrana za vzájomnú solidaritu a toleranciu a utečenecká kríza mierne utíchla, aj situácia na ulici sa zlepšila. Spomína si len na nedávny prípad, keď na Hamzu zaútočil veľký pes a poškriabal ho. „Majiteľ psa vtedy neprišiel za nami a neospravedlnil sa. Len na nás zazrel a skríkol: ,No čo je?!’ Odvtedy sa Hamza bojí psov a zvierat vôbec.”

Hamza však videl útoky na svoju mamu, a to na ňom zanechalo stopu. Potrebuje nejaký čas na to, aby zabudol. „Občas mi kladie mnoho otázok. Prečo sme tu? Prečo sme čierni? Občas na tie otázky nepoznám odpovede, ale čo mám robiť. Taký je život,” hovorí Khadra. Keď jej poviem, že je silná žena, len sa hanblivo usmeje a povie: „To dúfam.”

Napriek krivdám, ktoré boli na Khadre spáchané, a fyzickým útokom, ktorým čelila, na Slovákov nezanevrela. Stretáva rôznych ľudí. „Niekedy sa vyzvedajú, prečo tu žijem, ale s takým nahnevaným tónom,” približuje. V ľuďoch však vidí aj to dobré. „Niektorí sú veľmi milí, stretávame sa, pýtajú sa na náš príbeh, na našu momentálnu situáciu,” hovorí.

11:00 – 13:00 Čas na štúdium slovenčiny

„Po práci občas zájdem na tri hodiny štúdia slovenčiny na Palisády. Bola to drina, slovenská gramatika je neskutočne ťažká, ale teraz dokážem vďaka tomu hovoriť po slovensky,” vysvetľuje.

Khadra už dva roky navštevuje jazykovú školu, predtým absolvovala nejaké kurzy. Na chladničke má presný rozvrh, kedy učí jazyky aj svojho syna. Dve hodiny týždenne slovenčinu, dve anglický jazyk a ďalšie dve venuje arabčine. Štvrtým jazykom, ktorý šesťročný Hamza ovláda, je jazyk jeho rodnej krajiny – somálčina.

14:00 Vyzdvihnutie Hamzu a nákupy

Po jazykovom kurze treba nakúpiť, aby mali doma vždy čerstvú zeleninu a potraviny. Niekedy ide na nákupy s Hamzom.

„Ľudia nám občas pomáhajú, ale nikto nám nedokáže pomôcť tak ako manžel Mohammad. Dúfam, že jedného dňa sa vyrieši náš problém. Sme normálni ľudia, dali mi azyl, chcem zostať na Slovensku, chcem tu dať synovi vzdelanie, dať mu priestor na vlastný rast, aby mohol byť úspešný. Hamza sa ma stále pýta, prečo ho otec nepríde vyzdvihnúť zo škôlky. Čo mu mám odpovedať? Pýta sa ma, prečo sme tu, prečo tu zostávame. Odpovedám mu len, že je to príliš zložité,” hovorí mama.

15:30 Ihrisko alebo stretnutie s priateľmi

Hamza sa vozil na motorke po pavlači, ale keď započul, že ideme na ihrisko, od radosti skákal a začal si vyťahovať bicykel. Donedávna mal ešte kolieska, toto leto sa začal učiť bez nich.

Času je málo, ale keď sa dvojici podarí, zájdu na výlet k svojim rodákom. Somálska komunita tu nie je veľká. Nie je to podľa Khadry ako vo Viedni či v iných veľkých mestách. „Jedna rodina žije v Trnave. Mám tam priateľov, občas ich chodíme navštíviť, občas oni nás. Pomôcť si navzájom alebo len spolu stráviť príjemné chvíle, porozprávať sa v našom jazyku. Ale nie je nás tu veľa. Okrem Trnavy som navštívila Žilinu, Piešťany a občas Viedeň. Aj keď tu máme nejaké obchody, občas potrebujeme nakúpiť halal potraviny (pozn. red.: halal je termín označujúci predmety a činnosti bežného života, ktoré sú v súlade s islamom) a tie zoženieme najbližšie tam,” vysvetľuje.

18:30 Spojenie s rodinou

Pokiaľ v Somálsku nevypadáva internet, cez WhatsApp sa spojí celá rodina. „Môj muž je stále v Somálsku. Snažím sa mu vybaviť víza. Aby mohol zostať s nami, byť v bezpečí a žiť odlišný život ako v Somálsku. Práve mi však víza zamietli a ja ani neviem dôvod. Je príliš náročné byť mamou bez otca. Ak ochoriem, Hamza je sám. Stále sa ma pýta, kedy príde ocko. Odpovedám mu, že neviem. A je to pravda. Hamza svojho otca pozná len cez obrazovku. A navyše nie vždy sa dokážu spojiť, internetové spojenie je v Somálsku často slabé. A volania sú pre mňa príliš drahé,” rozpráva Khadra.

Domov Khadre veľmi chýba, hoci to aj tam bolo ťažké. V Somálsku vyrastala s bratom a so sestrou. „O mamu sme prišli, keď sme boli veľmi malí. Chodila som na základnú aj strednú školu ako všetky bežné deti. A moja rodina mala reštauráciu, kde som pomáhala. Občas to bolo zložité pre vojnu, ale vďaka rodine to boli pekné časy. Potom som žila so svojím manželom, ktorý je žurnalista,” spomína na svoj život v rodnej krajine.

20:00 Čas na spánok

Khadrin deň sa začína skoro ráno, preto chodí aj skoro spať. Po tom, ako dotelefonuje s manželom, si so synom občas pozrú rozprávky či televízne noviny, uloží Hamzu a poberie sa spať aj ona.

O Khadre Abdile

Khadra je somálska utečenka, matka šesťročného Hamzu. Na Slovensku žije od roku 2013. Jej celá rodina vrátane manžela novinára ostala v Somálsku. Pár intenzívne pracuje na tom, aby manžel dostal víza a mohli spolu žiť. Iba 25-ročná matka v čase najväčšej utečeneckej krízy čelila mnohým psychickým aj fyzickým útokom na seba a svojho syna pre farbu pleti a náboženstvo. Za solidaritu a toleranciu získala minulý rok ocenenie Biela vrana. Niekoľko hodín denne vypomáha v reštaurácii v centre Bratislavy, popritom študuje slovenčinu a stará sa o syna.