Od prísnej hlavy rodiny až po obetavého tata. Takto sa menil charakter otca naprieč generáciami

22. augusta 2017
Autor: Viktória Mirvajová
Foto: Mikuláš Galanda – Rodina (1927), Slovenská národná galéria. Zdroj: Webumenia.

Mikulas Galanda Rodina

Otec ako ťažko pracujúci muž, obávaná autorita, učiteľ života, ale aj obetavý rodič, ktorý sa snaží robiť všetko pre to, aby boli deti šťastné. Obraz otca sa v priebehu desaťročí menil. Pozorovať to môžeme vo výtvarnom umení, v literatúre aj v poznatkoch z výskumu etnológov, sociológov či historikov.

Prostredníctvom úryvkov zo slovenskej literatúry a textov piesní od konca 19. storočia až po súčasnosť, výtvarných diel a výkladu etnologičky SAV Ľubice Voľanskej porovnávame obraz a vnímanie minulého a súčasného otca.

Otcovský pôrodný rituál

Všetko sa začína narodením dieťaťa. Aj keď prítomnosť otcov pri pôrodoch vnímame ako relatívne nový fenomén, pravda je, že aj v tradičnej slovenskej roľníckej rodine z minulosti boli okamihy, keď muž stál pri rodiacej žene. „Pri počatí, tehotenstve, pôrode, šestonedelí i novorodencoch sa rituály a praktiky spájali zväčša s tehotnou ženou, rodičkou či mladou matkou, s mužmi a otcami menej. Spoločenská úloha otca sa však mohla prejaviť už pri pôrode. Etnografka Biba Jakubíková hovorí o tom, že k ťažkému pôrodu volali otca (ktorý mohol byť jediným mužom prítomným pri pôrode), ktorý rodičku držal za ruky, na kolenách, obchádzal ju či prekračoval. „Jeho aktivity mali žene pôrod uľahčiť, uľaviť jej od bolesti. Niekedy stačili aj jeho časti odevu, napríklad nohavice, ktoré položili na rodiacu ženu,” dodáva.

„Otec zde povinný budiť do prvej kúpelky strieborný peniaz a tým vymeniť si rodzeniatko od baby. Okúpané a povité podá ho ona napred aj otcovi, aby uvítal a požehnal si ho; zatým nesie ho takže k materi do postielky.”

 Pavol Dobšinský: Prostonárodnie Obyčaje, povery a hry slovenské

Známe sú aj ďalšie otcovské rituály. „Pôrodná babica položila dieťa na zem pod stôl a spýtala sa, či má otca. Potom ho mal otec zdvihnúť a pobozkať, tak vlastne priznal otcovstvo a postupne ho pobozkali aj ďalší členovia rodiny, čím ho do rodiny prijali. Stávalo sa, hoci len zriedkavo, že otec dieťa na ruky nevzal, čím naznačil svoju nevôľu, napríklad, ak sa v rodine rodili len dievčatá,” objasňuje Voľanská.

Dnes sú deti s otcami v čase voľna, v minulosti pri práci

Keby sme porovnali súčasného otca so slovenským otcom spred 100 rokov, zásadný rozdiel by bol v množstve voľného času, ktorý môže súčasný otec tráviť so svojimi deťmi. Kedysi otcovia trávili čas s deťmi pri práci. „Deti v roľníckom či remeselníckom prostredí odmalička vychovávali a viedli rodičia či iní rodinní príslušníci k práci. Chlapci sa učili od otcov robiť na poli, okolo domu, či už tradovaním, prenášaním vedomostí, znalostí a zručností spojených s prírodou a prácou, alebo prostredníctvom priamej komunikácie. Takže času spolu trávili dosť, bol však možno trochu inak štruktúrovaný,” vysvetľuje etnologička SAV Ľubica Voľanská.

Hoci je pre súčasnú spoločnosť bežné, že sa mužské a ženské úlohy a povinnosti miešajú, kedysi to tak nebolo. „V tradičnej roľníckej spoločnosti i podľa meštianskeho modelu rodiny bola väčšina prác rozdelená na mužské a ženské. Ženské práce sa zväčša týkali domu, čiastočne dvora a, samozrejme, poľa, sadu, záhrady či starostlivosti o menšie zvieratá a podobne. Mužskou doménou boli najmä práce mimo domu, ktoré vyžadovali väčšiu silu – starostlivosť o dobytok, kone, ťažšie práce na poli ako orba, sejba či kosenie,” vymenúva etnologička. Aj deti mali rozdelené práce, pričom otec bol ten, kto rozdeľoval prácu chlapcom. „Je pravda, že ženy dokázali častejšie zastať mužské práce ako muži ženské, najmä vtedy, keď muž odišiel na sezónne práce, do USA alebo bol nebodaj vo vojne. Vtedy si museli poradiť samy. Jedna milá pani mi pri výskume povedala, že muž si veru ruky do cesta nenamočil,” pokračuje Voľanská.

„Náš otec bol sudcom, matka exekútorom; otec povedal svoju žiadosť, a matka nám to už ako rozkaz vydala; otec prikázal, matka zakázala; otec pohladil, matka bozkala; otec nás pobozkal, matka odmenila. A tak to šlo vždy, nevideli sme slabosti rodičovskej ani na jednej strane. Preto sme sa každej chyby chránili, nemajúc obrancu ani v otcovi ani v matke.”

— Albert Martiš: Prvý hriech

Otec ako ochranca morálky

V mnohých starších slovenských literárnych dielach zaznievajú obavy z otcov, najmä v zámožnejších rodinách. „Otec rodinu reprezentoval navonok, ak išlo o česť rodiny, zodpovednosť bola najmä na jeho pleciach. Nemenej dôležité však bolo spoločenstvo ako celok a v ňom spoločenská kontrola nielen zo strany starších žien, ale aj zo strany rovesníkov. Do istej miery boli dievčatá v roľníckom prostredí slobodnejšie ako ich mestské rovesníčky. Mladí muži boli slobodnejší v oboch prostrediach.”

„Na taký bál, Bože večný,
tak bych išla rada — rada,
ale otec nedovolí,
bo že som vraj ešte mladá.”

 Ferko Urbánek: Sólové výstupy pre dámy

Otec mal v predchádzajúcich storočiach dôležitú úlohu držať kasu a starať sa o materiálne zabezpečenie rodiny. To sa odzrkadľovalo aj v ostatných veciach. „Otcovia ako hlavní správcovia rodinného majetku sa pozerali na vzťahy najmä pragmaticky. Snažili sa vydajom riešiť zlepšenie ekonomickej situácie oboch spájajúcich sa rodín, takže dohodnuté manželstvá, najmä v spoločenských vrstvách, kde sa bolo o čom dohadovať, zrejme neboli zriedkavosťou. Ideál lásky a harmonického spolužitia párov vznikol práve v tejto vrstve, hoci nezriedka ostával len ideálom. V tradičnom roľníckom prostredí často nebolo čo spájať, v takom prípade rodičia láske mladých nebránili a tá sa pravdepodobne skončila skôr či neskôr sobášom.” Napriek tomu vo folklóre nájdeme aj ponosy na bránenie v láske.

„Spomenul som, že v živote — od výdaja do smrti — sa viac moja matka nezabávala. Bývala matkou, gazdinou, kuchárkou i slúžkou. Otec rád sa zabavil, rád vypil a zaspieval; rád tancoval, i rád vykrúcal cudzie panie. Mama bývala preto urazená; ale k otcovi „nevedela krok“, nezmestila sa medzi panie a mohla sa ísť, ak chcela, kuknúť cez oblok, ako sa otec vykrúca v polke alebo valceri. Mladej žene, peknej, zdravej matke štyroch—piatich zdravých milých zurvalcov bývalo ľúto; pamätám, ako otcovi vyhadzovala na oči, že vykrúcal tú i tú paniu a ju nie.”

— Jozef Gregor Tajovský: Moja matka

Kto držal majetok, rozdeľoval aj mäso pri stole

V tradičnom roľníckom prostredí i v meštianskej rodine otcovia riadili chod domácnosti, a tak do istej miery aj život jej členov až do svojej smrti alebo do času, keď im to už fyzické alebo duševné zdravie nedovolilo. „Kto držal majetok, ten aj rozdeľoval mäso pri stole a krájal chlieb – teda rozhodoval. Často máme mylné romantické predstavy o úcte voči starým ľuďom. Musíme si však uvedomiť, že rodina fungovala v prvom rade ako hospodárska jednotka, od jej úspešnej práce a spolupráce záviselo prežitie všetkých jej členov. Naši predkovia boli oveľa pragmatickejší a praktickejší, než sme si my schopní niekedy predstaviť,” dodáva odborníčka.

„Svojho otca vidí Maroš najčastejšie v nedeľu. Vtedy nemá škvorne. I ruky má čisté od zoly. V robotný deň sa stretnú zriedkavejšie. Najviac na obed. Niekedy večer, ak sa chlapec nezoberie k starej materi na Nižný koniec. Otec len robí a robí. Hovorí málo a je prísny. Syn sa rád prizrie na červené ružičky v jeho lícach. Ale sa ho bojí — a ešte viac hrubého remeňa, na ktorom ostrieva britvu. Najmä keď ho večer ženie vždy na potok umyť si nohy…”

— Martin Rázus: Maroško

Za socializmu deti od rodičov do škôlok

Situácia sa v mnohých oblastiach zmenila v druhej polovici 20. storočia s príchodom nového režimu, s postupným znárodňovaním podnikov, kolektivizáciou poľnohospodárstva aj zavádzaním plnej zamestnanosti. „Kolektivizácia znamenala drastický zásah do spôsobu života v tradičnom roľníckom prostredí, narušenie spôsobu života a vzťahu k pôde a práci s ňou spojenej,” hovorí etnologička. Začalo sa aj s kolektívnou starostlivosťou o deti, keďže kvóty zamestnanosti vydatých žien stúpali.

„Kritika trojitého zaťaženia žien počas tohto obdobia – teda zamestnanie, starostlivosť o deti a starostlivosť o domácnosť – sa nepremietla do zapájania mužov či manželov a otcov do riešenia tohto problému. Otcovia sa do výchovy detí spravidla zapájali až vo vyššom veku. Pranie a vešanie plienok dojčiat nebolo ich doménou. Navyše deklarovaným cieľom bolo odbremenenie rodiny od mnohých povinností či činností. Školské a podnikové jedálne súviseli s panelákovými „mikrokuchyňami“, ktoré nemali byť prvoplánovo určené na každodenné vyváranie. Podobným príkladom boli aj detské jasle či materské školy, v ktorých mali deti denne tráviť – a mnohé aj trávili – viac ako deväť hodín,” objasňuje.

„Otcove ruky na večernom stole.
Také sú veľké ako taniere.
O chvíľu pôjde preč –
kúpiť chlieb za mozole.
Iba čo doje zvyšky večere.”

— Milan Rúfus: Nedeľná modlitba za otcove ruky

Dnes chcú otcovia byť s deťmi čo najviac

Dnes sa zvykne otec prezentovať ako milujúci, obetavý, ktorý sa snaží s deťmi tráviť čas. Podľa Ľubice Voľanskej sa to však nedá generalizovať, keďže vzťahy v rodinách sa líšia. Ak sa však pozrieme na prevládajúce tendencie v spoločnosti, vidíme medzi dieťaťom a otcom silné puto prezentované aj navonok. „Pravda je, že vo väčšine európskych krajín v súčasnosti má otec šancu a možnosť byť so svojimi deťmi a venovať sa im viac ako v minulosti, a to najmä v súvislosti so zmenou postavenie žien a matiek v spoločnosti, na čo často zabúdame,” vysvetľuje etnologička.

„Chcem tisíc očí, dvanásť rúk,
čo ťažko drú, a betónovú tvár.
Chcem na teba nezabudnúť,
byť lepší a lepší,
vždy dalo by sa lepšie.
Chcel by som byt lepší otec,
skorej chodiť, viac ťa obliecť
do suchých nohavíc.”

— Korben Dallas: Otec

Tento trend k nám prichádza trochu neskôr než do krajín západnej Európy. „Jeho odkaz je však rovnaký – tráviť s deťmi čo najviac kvalitného času, ale i byť s nimi v rámci každodennej starostlivosti odmalička. Základom takéhoto prístupu však musí byť možnosť vyváženého spolužitia a rovnomerné rozdelenie nielen úloh a kompetencií, ale aj rozhodovania pri výchove v rámci rodičovského páru. Tu má naša spoločnosť na Slovensku pred sebou ešte veľa práce,” uzatvára etnologička.

„Daroval som ti život, ty si ten môj zachránil,
odtrhol ma od pohára, Xboxu a NHL
pomaly si zvykáme na seba,
predtým mi bolo smutno bez mamy, teraz aj bez teba.
Drž nám palce, občas sa hádame jak psi,
podopieraj to, hoj nám to, ešte že tu si.
Nech nám to nekrachne na našich egách
v horúcich tvrdých hlavách, zbytočne prchkých vetách.”

— Vec: Misia života

 

Za poskytnutie obrázkov ďakujeme portálu Webumenia.sk.

O Ľubici Voľanskej

Absolvovala magisterské a doktorandské štúdium odboru etnológia – história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2005 pôsobí v Slovenskej akadémii vied, kde sa venuje výskumu v oblasti historickej antropológie, nehmotného kultúrneho dedičstva, rodiny a staroby. Je autorkou niekoľkých štúdií a odborných článkov. Minulý rok jej vyšla samostatná monografia o starnutí s titulom „V hlave tridsať, v krížoch sto.“ Starnutie v autobiografiách v Bratislave a Viedni.