Stres, očakávania, zvýšené výdavky aj radosť. Učiteľka, mama a žiačka vysvetlili, čo pre ne znamená začiatok školského roka

22. augusta 2017
Autor: Veronika Pilátová
Foto: Veronika Pilátová

zaciatok skolskeho roka

September sa spája so začiatkom školského roka. Deti sa poctivo pripravujú na tento deň, rodičia prežívajú možno väčší stres ako ich ratolesti a učiteľov čaká opäť tá istá úloha, vychovávať a vzdelávať. Žiačka Nelka, mama Monika a učiteľka Iveta odpovedali na naše otázky o tom, ako každá z nich prežíva začiatok školského roka, ako dlho sa na školské dni pripravujú a ako sa všetko z roka na rok mení.

Žiačka Nelka: Najviac sa teší na skok do diaľky a matematiku

Osemročná Nelka Martinková dostala od nás za úlohu nakresliť, na čo sa v škole najviac teší. Spolu s jej mamou sme hádali, čo obrázok zobrazuje, mysleli sme si, že je to budova školy zhora a kráčajúca Nelka v prvý školský deň. Tá nám to však vyvrátila: „To som ja na olympiáde, ako skáčem do diaľky.“

Zatiaľ čo v septembri nastúpi do tretieho ročníka, v tanečnom folklórnom súbore ju čaká už štvrtý ročník. Nelka rada kreslí, vyrába si hviezdičky z papiera, zbiera bylinky, ktoré si zakladá do herbára, športuje a chodí opekať do lesa. Prázdniny trávila vonku s kamarátmi, skákali „škôlku“ na chodníku pred domom, chodili na prechádzky a s rodičmi na dlhšie výlety. I keď sa mala cez prázdniny super, do školy sa teší. Okrem skákania do diaľky sa teší aj na to, že bude môcť chodiť na matematiku a telesnú výchovu.

Keď Nelka vyrastie, chcela by byť kaderníčkou. Svoje sestry však ešte neskúšala strihať. Na otázku, prečo si myslí, že je dôležité chodiť do školy, odpovedala takto: „Lebo keby sme nechodili do školy, nič by sme nevedeli. A nemohli by sme byť kaderníčky, doktorky, predavačky ani hocikto iný.“

Mama Monika: Začiatok školského roka je pre rodinu nákladný

Monika Martinková je vyučená krajčírka, momentálne je už deviaty rok na materskej dovolenke. Je matkou troch veselých dievčat, ktoré ju zamestnávajú na plný úväzok. Spolu so začiatkom školského roka sa však končia „prázdniny“ aj jej. Štvorročná Adela a šesťročná Ema budú v škôlke, najstaršia Nelka ide do tretej triedy a Martina nastupuje do práce.

Doposiaľ trávila prázdniny prevažne s deťmi. Chodievali sa kúpať, časť leta trávili u starej mamy na Orave či na festivaloch, napríklad aj na folklórnom festivale Východná. Dievčatá sú odmalička vedené k láske k tancom, vraj aj učiteľka rodičom odporúča, aby deti mali nejaké koníčky. Nelka sa folklóru venuje už tri roky a Emka sa na ľudovú nôtu zvŕta prvý rok.

Napriek tomu, že Monika bola doma deväť rokov, nenudila sa. Keď bola doma, dievčatá ráno vystrojila a dedo ich porozvážal do škôlky a do školy. Teraz to bude horšie, pretože Monika bude chodiť na šiestu ráno do práce a vychystať tri dievčence a učesať tri hrivy dá naozaj zabrať. „Tak budú chodiť strapaté,“ smeje sa Monika.

Začiatok školského roka je spojený aj so zvýšenými nákladmi. „Hlavne najstaršej Nele treba kupovať takmer všetko. Tie dve niečo podedia, ale Nela rýchlo rastie, tenisky a cvičky zoderie. Školské pomôcky si predplácali na konci školského roka. Nela prechádza na iné knihy, tak si ich museli aj zaplatiť, systém sa stále mení,“ vysvetľuje mama.

Mama svoje deti začiatkom školského roka nestraší. Skôr najstaršej Nele počas prázdnin pripomína, aby trošku trénovala, aby nezlenivela. „Sem-tam ju naháňame, aby si niečo prečítala, vypočítala pár príkladov. Lebo aj to sa dá zabudnúť. Veľmi sa jej však nechce,“ dodáva.

Monika tvrdí, že zatiaľ čo niektoré deti sú dnes hyperaktívne, Nelka by mohla byť živšia. „Často sa nevie sústrediť, vníma viac okolie ako predmet vlastnej činnosti. Niekedy sa mi zdá zasnená, hovorím na ňu a ona sa až po chvíli na mňa pozrie a spýta sa, čo som hovorila. Pri učení potrebuje úplné ticho a vtedy radšej všetci ideme von. Učiteľky ju však chvália,“ hovorí.

Mama začiatok školského roka až tak neprežíva. Prvý ročník bol intenzívny, ale teraz to už je akési prirodzené. „Teším sa, že najmladšia Adela už ide do škôlky, ona je typ, ktorý si nájde hneď kamarátov. Myslím si, že jej tam bude dobre. Ja sa s nimi síce hrám, ale sedieť pri nich osem hodín, kresliť si a venovať sa im naplno, to sa nedá, keď mám aj inú prácu,“ dodáva.

Učiteľka Iveta: Deti nie sú dobré ani zlé, sú to deti

Iveta Ščasníková učí už 23 rokov. Po skončení vysokej školy nastúpila na Základnú školu v Považskom Podhradí, ktorá má len pvý stupeň a všetci sa v nej navzájom poznajú. Iveta v tejto škole strávila 18 rokov, chodili tam aj jej vlastné deti. Po čase sa rozhodla odísť do „veľkej školy“ v meste. Momentálne učí na prvom stupni ZŠ v Považskej Bystrici. Tvrdí, že je to úplne iná práca. „Učiteľ je viac izolovaný, prvý stupeň tam má svoj svet, druhý svoj. Na veľkej škole je to taká mozaika, chodia tam aj deti z okolitých dedín, ale aj z rôznych častí mesta a učiteľ ju musí zložiť. Kým na malej škole si za tri mesiace vytvoríš obraz svojej triedy, na veľkej to trvá rok,“ hovorí Iveta.

Pani učiteľku na začiatku školského roka čakajú jej štvrtáci. Nový školský rok je pre ňu plný očakávaní. „Rovnako ako rodičia a deti aj ja prežívam stres, pocity neistoty, som zvedavá, aká bude trieda, ako budeme spolupracovať, ako sa všetko vyvinie.“

Už pri zápisoch do prvého ročníka, ktoré prebiehajú väčšinou na jar, učitelia vedia, koľko detí nastúpi v septembri do školy, ako sa budú triedy deliť, robia sa zápisy o deťoch. Učitelia sa  delia do tried tak, aby to bolo v prospech detí. Ani počas prázdnin učitelia nezaháľajú. Dorábajú si rôzne kurzy, individuálne sa pripravujú na ďalší školský rok a dva týždne pred začiatkom školského roka začnú chodiť do budovy školy, aby ju pripravili na príchod oddýchnutých žiakov. Nahadzujú údaje na internet, stretávajú sa s rodičmi a pripravujú triedu.

Na čo sa Iveta najviac teší v prvý školský deň? „Na to, že sa všetci vyparádime,“ smeje sa a pokračuje: „Budeme oddýchnutí a radostní, deti prídu do školy s rodičmi, v rukách budú mať kytičky, učitelia ich privítajú na chodbe, rozídu sa do tried a potom to vypukne. Zo mňa opadne stres, deti si ma poobzerajú, šepkajú si o mne a tešia sa. Je to krásne. Rozžiarené detské tváre s roztrasenou ručičkou, to si zapamätám naveky,“ usmieva sa.

Každý rok platí niečo iné ako ten predchádzajúci, pretože každé dieťa je iné. Pre Ivetu je to výzva aj po 23 rokoch praxe. „Učiteľstvo nie je bezproblémové. Tak ako v rodinách, aj tu nastávajú konflikty. Preto učiteľ musí byť profesionál, ktorý to ustojí a ukáže deťom, ako sa problém dá riešiť. Tak ich aj vychováva. Keď chceme, aby deti boli tolerantné, vedieme ich k tomu cez riešenie problémov – niečo si odpustíme, vyriešime, inde urobíme kompromis. Celé štyri roky sa učíme navzájom, ja od nich, ony odo mňa,“ vysvetľuje.

Motivovať deti na učenie a vychovávať ich nie je krátkodobý proces. Začína sa od prvej chvíle. „Snažím sa deťom vytvárať zážitky. Pripravujeme si aktivity v komunite tak, aby sme vytvorili pravidlá už na začiatku spolužitia. Keďže si ich vytvoria samy a vedia, aký to bude mať efekt či trest, potom sa viac snažia. Vďaka tomu, že nie som s deťmi len počas vyučovania – do triedy prichádzam skôr a neodchádzam so zazvonením zvončeka, sme spolu aj cez prestávky, na krúžkoch, mimo vyučovania – , vytvárame si spoločné zážitky, čím si všetci na seba viac zvykáme. Máme povinnosti, volíme si týždenníkov, správcov tried, tých, ktorí sa starajú o kvety či o poriadok,“ vymenúva pani učiteľka.

Podľa Ivety už neplatí rovnica, že učiteľ rovná sa autorita. „Teraz si učiteľ a automaticky slúžiš rodičom, vychovávaš im deti. Rodičia svoje deti dávajú učiteľom s vedomím, že im neurobia nič zlé. To je obrovská zodpovednosť. Učitelia sú pod tlakom zo strany rodičov či vedenia a triedu musia zvládnuť tak, aby dieťa napredovalo a aby bol aj rodič spokojný. Keď to učiteľ zvládne, vráti sa mu to, pretože mu rodičia začnú dôverovať, a keď príde problém, postavia sa na jeho stranu. Pokiaľ bude učiteľ len striktný a rodičia si s ním nevytvoria vzťah, prídu sa automaticky sťažovať, ale nie jemu, ale rovno riaditeľovi. A pritom sa stačí porozprávať s učiteľom, on by mal byť ten prvý. Učiteľ za štyri roky vie o rodine dosť. Pozná pozadie rodiny, z ktorej deti pochádzajú, a nemôže ísť proti rodičom,“ upozorňuje.

Dobrý učiteľ by mal byť tvorivý, mal by byť koordinátor a všetkému otvorený. „Aj keď patrí do  staršej generácie, nesmie povedať, že už radšej končí. Musí deťom vedieť stále ponúkať niečo nové, aby sa naňho tešili a mali ho rady. To je teraz náročné,“ konštatuje. „Veľkým ocenením je,  keď sa po rokoch stretnete s bývalými žiakmi a oni prejdú cez ulicu za vami. Nie ten plat, ten je ako každý iný,“ dodáva Iveta.

Priznáva, že povolanie učiteľa je o celoživotnom vzdelávaní. „Budem mať 50 rokov a už šesť rokov chodím do jazykovej školy. Musím sa do toho nútiť, bola som u kamarátky v Anglicku, aby som dokázala zložiť štátnicu, mám z toho stres. Musím deťom stíhať. Prichádzajú nové generácie, ktoré už nezaujmem hocičím. Deti majú iný svet a my sa musíme snažiť do toho sveta dostať. Je dôležité, aby deti mali učiteľa rady, aby sa mu otvorili, a aby ho mali radi aj rodičia,“ vysvetľuje učiteľka.

Iveta na základe dlhoročných skúseností v školstve tvrdí, že dnešné deti sú sebavedomé, sú z menej početných rodín, majú tisíce podnetov z každej strany a mnohé z nich vyrastajú len v dospelom svete. „My sme ako deti patrili škole, potom sme žili v komunite rovesníkov, na ulici, na lúke. Dnešné deti sú uzavreté, majú naordinované svoje dni. Rodičia presne vedia, čo od o nich chcú – budeš sa učiť jazyk, budeš chodiť na šport a iné krúžky a dokonale ti naplánujeme deň, lebo my sme v práci. A dieťa potom ťahá desať hodín ako malý dospelý,“ hovorí so smútkom v hlase.

Deti nie sú úprimné, bezprostredné a spontánne ako kedysi. Iveta učí 23 rokov a kedysi zmeny v správaní detí pociťovala generačne. Dnes je ten rozdiel citeľný z roka na rok. „Deti sú vo svojom vnútri asi stále rovnaké. Nie dobré, nie zlé, sú to deti. Všetko závisí od učiteľa. Podľa toho, ako ich spozná a aký vzťah si s nimi vytvorí, sa mu to potom vráti,“ usmieva sa Iveta.