Tanečníčka Nika Lehocká si splnila sen a otvorila vlastnú tanečnú školu. V Bratislave chce deti učiť to, čo sa naučila na východe

19. septembra 2017
Autor: Veronika Pilátová
Foto: Valentína Nídelová

Nikola Lehocká miluje tanec natoľko, že si nevie predstaviť robiť niečo iné. Po rokoch osobného napredovania a odučených hodín v iných tanečných školách sa rozhodla otvoriť si vlastnú. Názov školy je totožný s menom hlavnej hrdinky jej obľúbeného filmu Avatar a jedna z tanečných sál tak trochu aj vyzerá. Ružinovskú tanečnú školu sme navštívili v jej finálnych prípravách a aj v deň slávnostného otvorenia.

„Tanec je moja súčasť, žijem ním a keby som mohla, tak od rána do večera len tancujem. Beriem ho ako životný štýl, ako umenie, ako niečo spontánne aj ako sebavyjadrovací prostriedok. Je to spôsob vyčistenia mysle,” oduševnene hovorí Nika, kým sa my rozhliadame po veľkorysom štúdiu.

Nájsť vyhovujúce priestory bolo podľa Nikoly extrémne ťažké, venovala sa tomu takmer pol roka. „Hľadali sme hlavne priestor s dvomi sálami, oknami a fitnescentrom v blízkosti. Celý život som trénovala deti a ich rodičia vždy počas tréningov čakali. Ak mali k dispozícii aspoň kávu, bolo to ešte super, ale väčšinou nemohli robiť nič. Je mi to ľúto, pretože je to stratený čas. Preto sme chceli blízko fitko – mamka dá dieťa na tréning a ona môže ísť cvičiť alebo frajer môže aktívne čakať na frajerku,” vysvetľuje Nika dôvod prepojenia s fitnescentrom Cvičisko. Vďaka tomuto spojeniu vytvorili tanečnú školu s úplne novým konceptom.

Tanečná škola Neytiri sídli v budove Úsvit v bratislavskom Ružinove. Podľa Niky je to dobrý stred, najbližšia tanečná škola je až na Trnavskom mýte. „Na rekonštrukciu sme mali asi mesiac a pol. Snažili sme sa zachovať pôvodné riešenia, nič sme nebúrali, len prerábali. Chcela som mať šachovnicovú podlahu, to bol môj detský sen z čias pozerania hudobných videoklipov,” smeje sa Nika a menuje ďalšie sny splnené v priestoroch školy. „Chcela som spraviť krídla, pred ktoré sa človek postaví a budú akoby jeho súčasťou. Chcela som tiež, aby jedna sála vyzerala ako z filmu Avatar. Aj názov štúdia nesie meno jeho hlavnej postavy. Mám tu aj vlastnú kanceláriu, dobrú hudbu a zrkadlá.” Podarilo sa jej to na 250 štvorcových metroch, kde budú viaceré tanečné štýly vyučovať deviati lektori.

Nika priznáva, že spočiatku sa podnikaniu bránila, pretože nie je „biznisový typ”, nahovoril ju na to priateľ Dominik Sedmina, ktorý robí kondičného trénera práve vo vedľajšom fitnescentre Cvičisko. „Dominik bol ten, kto ma povzbudzoval, že už na to mám, nech idem do toho. On rieši všetky papierovačky, o ktorých ja ani netuším,” vysvetľuje.

Samu seba už propagovať nepotrebuje

Teší ju, že svoje vedomosti a zručnosti z rôznych tanečných štýlov môže odovzdávať ďalej. „Kedysi ma bavilo byť sólovou tanečnicou, chodievať na súťaže a vyhrávať ich, ale už som dospela do štádia, keď sa chcem pozerať na svoje deti a ich výhry. Už tam chcem len stáť, tlieskať im a byť pyšná. Samu seba nepotrebujem propagovať. Preto tá myšlienka otvoriť si tanečnú školu,” vysvetľuje.

Nikola priznáva, že tanec úplne zmenil jej život. „Pre tanec som nepoznala typickú pubertu. Nikdy som sa neflákala do noci s partiou, z tréningov som chodievala unavená rovno domov. Tanec mi však dal veľa zážitkov, vďaka nemu veľa cestujem a spoznávam úžasných ľudí. Nepáči sa mi, keď sa o hip-hoperoch hovorí v súvislosti s chľastom či drogami. Neškatuľkovala by som nás, že sme vulgárni,” konštatuje Nika, ktorá sa venuje najmä hip-hopu.

Tancom sa na Slovensku uživiť dá, ale ťažko. Tanec podľa nej nie je docenený. „Keď tanečníka volajú na festival, zaplatia mu oveľa menej ako interpretovi. V súčasnosti chce každý tancovať všade, preto zo svojej ceny často uberie. Je to však aj o tom, ako sa človek  snaží, kam sa dostane,” vysvetľuje pozíciu tanca na našom trhu.

Mnohí tanečníci sa zabúdajú starať o svoje telo

Každodenný pohyb má, samozrejme, vplyv na zdravie. Nika hovorí, že pri tanci trpia najviac kĺby, kolená či chrbát. Aj preto sa jej novootvorená škola spája s fitnescentrom. „Mnohí tanečníci na to zabúdajú, nestarajú sa o svoje telo. Preto sú vo veľmi mladom veku zranení, musia ukončiť kariéru. Chodila som na Fakultu telesnej výchovy a športu a tam nám vždy prízvukovali, že nesmieme zabudnúť na to, že máme posilňovať svoje telo, že musíme na sebe makať aj z fyzickej stránky.” Keď už človek nevládze, môže tanec učiť, prípadne byť manažérom. Ak sa ho človek nechce vzdať, od tanca sa dá podľa Nikoly odpichnúť a všeličo iné vymyslieť.

Každý tanečník by mal mať podľa Nikoly svoj štýl. V oblečení, v prezentovaní sa. „Páči sa mi, keď sa na tanečníka pozriem a poviem si: Áno, to je ON! Stretávam sa s mnohými tanečníkmi, z ktorých si aj ja beriem inšpiráciu. Nielen z ich tanca, ale z celej ich osobnosti. Pozorujem, ako sa s nami rozprávajú, ako vyzerajú, ako sa obliekajú, ako žijú,” dodáva.

Systém z východu chce priniesť na západ

Sama svoje umenie odovzdáva už niekoľko rokov. Tanec začala vyučovať už v 16 rokoch v tanečnej skupine BDS krew v Spišskej Novej Vsi. „Keď som prišla do Bratislavy, veľkého mesta, vôbec som netušila, čo ma čaká. Každý rok som učila približne v troch školách, no vždy ma mrzelo, že tie deti nie sú moje. Už boli nejako vychované, každý krok som musela preberať so svojimi vedúcimi, keď som ich chcela vziať na festival či súťaž,” hovorí Nika a vzápätí pokračuje: „Chcem si tie deti vychovať. Chcem, aby chodili na vystúpenia a sústredenia. Vyrastala som na východe a tanečné sústredenia sme mávali štyri razy ročne. V zime sme chodili nabalené na pár dní a trénovali sme v kuse od rána do večera. Na západe som toto nezažila. Chcela by som ten východ, ten systém, doniesť sem. Chcela by som vychovať aj rodičov. Aby vedeli, že keď vezmem ich dieťa na týždeň preč, ono sa síce vráti zničené, ale o tom to je. Nech deti chodia na sústredenia, potom na súťaže, a keď sú super, nech idú na vystúpenia. Malo by to mať nejaký vývoj.”

Od začiatku vidno, koho treba do tréningov nútiť

Dnešné deti sú podľa tanečnice oproti jej generácii iné a líši sa aj prístup rodičov. „Niekedy sú rodičia príliš hákliví, nie je dobré, keď sa z tréningu vráti dieťa spotené, a nie je dobré, ani keď nie je spotené. Zdá sa mi, akoby rodičia vymýšľali viac ako ich deti. Nechcem škatuľkovať, pretože sa nájdu aj deti, ktoré chcú makať a pýtajú si aj individuálne tréningy. Ale od začiatku vidno, komu na tom naozaj záleží a koho do toho len nútia,” opisuje Nika častú situáciu na tréningoch, s ktorou sa musí vyrovnať. Zároveň však upozorňuje, že na tréningu nikdy nerobí rozdiely, nevyzdvihuje jedno dieťa nad ostatné. „Riešim to cez rodičov. Keď je ich dieťa talent, odporúčam im, nech ho dovedú navyše na individuálne tréningy.”

Nikola dala školu dokopy s pomocou priateľa, rodiny a kamarátov, ale aj vďaka vlastnému silnému odhodlaniu. „Veľmi mi na tom záleží a vidím len školu. Chcem to robiť inak, a preto si myslím, že mám šancu, aj keď je konkurencia v Bratislave obrovská. Myslím si, že decká na to časom prídu samy. Neprídu hneď, keď majú zázemie už inde. Momentálne dávam do toho všetko, snažím sa, aby to bolo super,” uzatvára Nika, ktorá už má prvé úspechy s novou školou za sebou, keďže sa jej v priebehu pár týždňov podarilo zrekonštruovať priestor a 3. septembra ju slávnostne otvoriť.

Veselá tanečníčka tvárou veselých svetrov

Vždy usmiata tanečnica si nedávno spolu s priateľom Dominikom vyskúšala aj prácu modelky. Stala sa totiž tvárou špeciálnej kolekcie veselých svetrov CURAPROX, ktorých dizajn pripravila slovenská značka Buffet Clothing. „Nie som modelka, veď vidíš, že mám krivé zuby,” smeje sa Nika, keď spomína na fotenie svetrov pre CURAPROX.

Napriek tomu si fotenie veľmi užila. „Fotograf Peter Spurný bol super, s Dominikom sme tam mohli byť úplne prirodzene, tak ako sme na seba zvyknutí. Mohli sme sa rozprávať a tancovať ako na párty,” hovorí. Je rada, že sa môže podieľať na kampani svojej obľúbenej značky. „Vždy som bola zákazníčkou Curaprox. Mám doma všetky kefky na svete a som totálne spokojná.”

Bodkovaný sveter CURAPROX môžete mať aj vy. Dámske aj pánske modely vo viacerých farbách a veľkostiach nájdete na stránke bodkovany.sk.

O Nikole Lehockej

Tanečnica Nika pochádza zo Spišského Štvrtka. S tancom začala už ako dieťa a v 16 rokoch ho začala aj vyučovať v BDS krew v Spišskej Novej Vsi. Študovala na Fakulte telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave. Už niekoľko rokov ju živí tanec,  zameriava sa prevažne na hip-hop. Keďže ju už viac napĺňa svoje vedomosti odovzdávať, ako budovať svoju sólovú kariéru, na Tomášikovej ulici v Bratislave otvorila vlastnú tanečnú školu Neytiri. Nika hovorí, že tanečník by mal byť osobnosť a prejavovať sa aj štýlom obliekania. A Nika je na ulici neprehliadnuteľná.