Vedúca folklórneho súboru Považan: V kroji sa cítim krásna a dokážem v ňom robiť úplne všetko

5. mája 2017
Autor: Veronika Pilátová
Foto: Michal Zahornacký

Navštívili sme Janku Jankoviechovú a jej manžela Milana, ktorí spolu vedú celosvetovo uznávaný folklórny súbor Považan. Porozprávali nám o zachovávaní tradícií, miešaní folklóru s moderným svetom a o ich predstave šťastia.

Janka, viem, že tancuješ od detstva. Kto ťa k tancu priviedol?

Janka: Moja spolužiačka a zároveň kamarátka. Mala som 7 rokov, keď ma oslovila, či by som s ňou nezačala chodiť na tanečný krúžok. Ani jedna sme poriadne nevedeli, o čo ide. Len som to oznámila rodičom a začala tancovať v Dome kultúry, v detskom folklórnom súbore, ktorý vtedy viedla Anna Galková. Už je to 25 rokov, odkedy som začala s folklórom.

kroje Považan

Nemala si ako dieťa krízy, počas ktorých by si s tancom chcela seknúť?

Janka: Moja mama mi hovorila, že som jednu mala. No neviem, ako dlho taká kríza trvala. Asi veľmi krátko a zrejme nemala ani veľmi intenzívny priebeh, lebo si ju nepamätám a v konečnom dôsledku som s tancom pokračovala.

Ako sa za tie roky menil tvoj vzťah k tancu a folklóru?

Janka: Zo začiatku som ani veľmi nevedela, čo to folklór vlastne je. Vedela som, že k nemu patria kroje a tance, no v tom útlom veku bol pre mňa skôr o kamarátstvach zo súboru. Až keď sme dospievali, začali sme sa o folklóre podrobnejšie učiť a zisťovať, že má viacero vrstiev a ešte viac prevedení. A až keď som bola v Považane, uvedomila som si, čo všetko pre mňa folklór znamená, a čo mi môže do budúcnosti priniesť. Veď som si tam našla aj manžela. (smiech)

Zostali ste verní tancu, stali ste sa vedúcimi Mladosti a Považanu, máte spolu deti. Vediete k folklóru aj dievčatá?

Janka: Staršiu Aničku k folklóru vedieme od troch rokov. Vystúpenia a výjazdy s nami absolvovala odmalička, brávali sme ju aj na Východnú. No práve je v období revolty. (smiech) Uvidíme ako to dopadne, nútiť ju do ničoho nebudeme. A Terezka je ešte malá. Chodíme s ňou na vystúpenia, občas si pohopká, rada si zatancuje, zaspieva.

Akú veľkú časť tvojho života tvorí folklór?

Janka: Tento pomer sa mení. Ako malá som chodila aj na iné krúžky, no súbor bol pre mňa vždy prednejší. Niekedy som takmer ani nechodila von. Dvakrát do týždňa som mala súbor, potom vystúpenia, sústredenia… Teraz už mám aj rodinu a prácu, s ktorou sa folklór snažím skĺbiť. Stále je mojou súčasťou, mám ho veľmi rada, no keď si to situácia, a najmä deti, vyžadujú, viem mu povedať aj nie.

Minulý rok tvorila v obliekaní aj dizajne veľký trend výšivka. Čo si o týchto presahoch folklóru a moderných trendov myslíš? Nevnímaš to ako dehonestáciu?

Janka: Zatiaľ som sa s dehonestáciou ľudových prvkov nestretla, takže to určite nie. Mne sa páči nachádzať ich na oblečení, či topánkach. Je fajn vidieť ich namiesto často nezmyselných nápisov alebo graffiti.

V kroji si prežila veľkú časť života. Ako sa v ňom cítiš?

Janka: Cítim sa v ňom krásna a zároveň úplne inak ako v civile. Dokážem v ňom robiť úplne všetko, pokojne by som v ňom aj chodila bežne, len by som sa asi trochu obávala reakcií ľudí.

 

Koľko máš krojov?

Janka: Ja osobne nie veľa, mám dva zo Zliechova a jeden z Čičmian. Kompletné kroje však máme ako súbor, tie patria mestu a v nich tancujeme v súbore Považan. No a môj najobľúbenejší, v ktorom som najradšej tancovala, bol kroj od Trenčína. Možno aj preto, že som mala rada ich tanec. Ten kroj je tmavý a ja mám tmavé krojové sukne veľmi rada. Pre mňa je žena, ktorá stojí v čiernej zásterke alebo sukni, veľmi ženská a krásna. Bola to s ním teda láska na prvý pohľad. (smiech)

Čo si myslíš o vzťahu modernej kultúry a folklóru? Dá sa skĺbiť s moderným životom?

Janka: Na Veľkonočný pondelok u nás boli šibači v krojoch a hovorili, aká je to škoda, že tieto tradície u nás upadajú. Veľakrát ich už vidíme naozaj už len v súboroch. Ľudia si ich radi pozrú, no sami ich zväčša nedodržiavajú. Neviem, či je to lenivosťou, hanbou, výchovou… Ľudia nám často hovoria, aké je to super, keď tradície dodržiavame, no ja im vždy odpovedám: veď aj vy môžete!

Mne osobne sa napríklad veľmi páčila aj televízna relácia Zem spieva, ktorá nám všetkým folklór pripomenula.

Ako zachovávate tradície v rámci súboru?

Milan: Prioritne sa venujeme regiónu Považia, konkrétne okresu Bytče, Púchova, Považskej Bystrice. Predstaveniam vždy predchádza výskum, či už krojov, piesní alebo tancov. Slovensko je v tomto veľmi špecifické, pretože sa tu aj veľmi blízke regióny dosť odlišujú. Na základe výskumu zachovávame tradície aj pre ďalšie generácie. Všetko, čo nájdete na našich krojoch, má zmysel, všetky znaky či výšivky majú svoj pôvod a význam. Tance majú taktiež presné pravidlá, ktoré treba rozlišovať a správne párovať s krojmi podľa obdobia. Niektoré siahajú až do čias pohanov.

Kto u vás robí spomínaný výskum a ako prebieha?

Milan: Väčšinou ho robíme my sami. Veľa zdrojov pochádza z 50. alebo 60. rokov. Nájdete ich v SAV (Slovenskej akadémii vied) alebo vo Filmovom ústave, nazbierali ich nadšenci aj etnológovia. Záznamov je vo všeobecnosti veľa, no často je problém sa k nim dostať. Máme ale veľa kamarátov v archívoch, ktorí nám pomáhajú a veľa veľa vecí je možné nájsť aj na Youtube. A potom robíme terénny výskum. Je to kombinácia spolupráce folklórnych skupín, využívania záznamov či znotovaných spevníkov.

Neuvažovali ste nad publikáciou svojich výskumov?

Milan: Rozmýšľali. Z našej lokality napríklad nebola dostatočne spracovaná tanečná kultúra, pretože niektorí výskumníci túto lokalitu z pohľadu tanca prehliadli. My sa teraz k materiálu dostávame zložitými kľučkami, no stále to chce čas, aby sme mali informácie potvrdené rôznymi zdrojmi.

Ako prebieha proces zavádzania nového tanca do súboru?

Milan: Keď už niečo predstavíme na javisku, je to štylizácia, nie autentická podoba, no je vždy zároveň riadená pôvodnou formou. Choreografia vzniká na základe výskumov. Najskôr máme tému. Ľudový tanec nie je len o tom, že pozliepame pár motívov, má svoju logiku. Niekedy, keď má tanec presné pravidlá, v ňom nie je čo riešiť.

Všetko si vyžaduje detailnú prípravu a porozumenie motívom, ktoré chceme použiť. Motívy sa samozrejme dajú aj obohatiť či technicky vylepšiť, no treba dávať pozor, aby z nich nezmizlo to pôvodné. Podľa mňa nikto neovláda všetky slovenské regióny a ich špecifiká. Ja som napríklad tancoval v mnohých regiónoch a musím povedať, že je všetko veľmi pestré.

Napríklad naša Papradňanská a Štiavnická dolina sú si veľmi podobné, no Marikovská sa od nich už trochu líši a Púchovská dolina je už celkom iná. Pritom sú si všetky vzdušnou čiarou veľmi blízko. Rozlišujú sa aj ich kroje, majú iné výšivky, farby, čo pramení v tom, že tri doliny sú katolícke a zvyšné už boli luteránske.

Takže folklór súvisí aj s náboženstvom?

Milan: Áno, vierovyznanie veľmi výrazne ovplyvňovalo kroje, tance, aj spevy. Napríklad Horehronci spievajú trojhlasne, čo je zapísané aj v UNESCO a vyplýva to z ich gréckokatolíckeho a pravoslávneho vierovyznania a bohoslužieb. Rozdiel ďalej robí aj to, či boli doliny ovplyvnené valaskou kultúrou, ktorá sa nachádzala skôr v horách alebo boli poľnohospodári, ktorí sa zase nachádzali skôr na juhu. Vplyvov je veľmi veľa, je to tak na jednu vysokú školu. (smiech)

Zaujímajú sa o tieto detaily aj vaši žiaci?

Milan: Keď tancujú, vysvetlím im, čo ako a prečo funguje, aby to pre nich nebol len nacvičený tanec.

Janka: V jednom tanci sme napríklad nedávno chceli využiť aj veľmi archaické hry, na ktoré sme prišli vrámci výskumu. Dnešným deťom boli veľmi cudzie, ale bolo pre nás dôležité, aby vedeli, prečo to robia. Veľmi ich to bavilo. Tieto hry bývali veľakrát veľmi morbídne, čo deti zaujalo a potom sa sami vypytovali. Vždy sa im snažíme priblížiť to, čo práve ideme robiť. Staršie deti sa zaujímajú aj samy.

Janka, keď hovoríš o deťoch rôznych vekov, aké staré deti trénuješ?

Janka: Máme prípravku detského súboru, to sú tie najmladšie deti (5-8 rokov). Potom je detský súbor (8-14 rokov). 14-ročných už posúvame do Považanu, tam ich znalosti treba vycibriť a posunúť tým správnym smerom. V detskom súbore sa deti ešte venujú aj hrám.

Ak by som sa teraz ako 25-ročná rozhodla začať tancovať, môžem sa prihlásiť do Považanu? Nie som už stará?

Milan: Nedávno sme robili konkurz a tiež prišli dievčatá v takomto veku. Začali tancovať od piky. V minulosti zase prichádzali do Považanu muži po vojne, 20-22 roční, ktorí nemali žiadne základy a tancovali pokojne aj do 40-tky. Každý to má vo vlastných rukách. Jedna vec sú tréningy, ktoré sú dvakrát do týždňa a druhá vec je individuálny prístup. Kto sa chce rýchlo vyšvihnúť, musí na sebe pracovať aj individuálne. Talent je pre tanečníka veľké plus, no aj s týmto talentom musí pracovať a musí ho cibriť.  A pre tých, ktorí sa už na Považan necítia, no chceli by sa venovať folklóru, máme aj Senior Považan. Tam sú väčšinou tí vyslúžilí Považanci, ale máme aj takých, ktorí s nami predtým netancovali.

Koľko členov má váš súbor?

Milan: Keď sme súbor pred pár rokmi preberali, mali sme v ňom asi 100 ľudí, teraz ich máme 250. Nemáme v súbore profesionálov, ktorí sa folklórom živia, všetci to robia vo svojom voľnom čase, sú to zanietenci. Bez toho to nejde.

Dá sa vo vašom veku a s vašimi skúsenosťami ešte stále zlepšovať?

Milan: Dá. Už len keď si porovnáme dnešok s 80. alebo 90. rokmi, vidím veľké rozdiely. To, čo bolo vtedy super, je dnes už len priemer. Nestačí už, ak niekto pekne vyzerá, pekne sa usmieva a má pekný kroj. Technika tanca veľmi stúpla a dôraz sa kladie aj na pôvodný materiál. V minulosti vznikali také pseudo-choreografie, ľudia sa špecializovali na Liptov, Hron, Východ, čo sú veľmi široké pojmy. Na Východe je predsa ešte Šariš, Spiš, Rusnáci a potom sú tam aj mikro kategórie. Dnes sú aj názvy choreografií konkrétnejšie, napr. je tanec Horehronia a všetkým je jasné, že ide o Telgárt, nie Šumiec alebo Pohorelú. Sú to síce obce blízko seba, no majú svoje špecifiká.

A stále je čo zlepšovať. A odstraňovať zlozvyky. Existujú viaceré historické nepresnosti alebo prvky, ktoré s minulosťou nemajú nič spoločné, či už je to silné líčenie, alebo dievčenské účesy. Všetky tieto zlozvyky sa snažíme napraviť.

Janka: Aj my sami veľakrát vidíme niečo v televízii alebo na vystúpeniach, učíme sa, zdokonaľujeme sa v detailoch.

Čo vás motivuje a inšpiruje, aby ste v tanci aj výskume pokračovali?

Janka: Asi to, že sme spolu. (smiech)

Milan: Podobne, ako so všetkým – prácou, koníčkami, vzťahmi… Je to ako na hojdačke, niekedy sa človeku nechce, no potom zase príde svetlý moment a človek si uvedomí, že to má zmysel. To, že sme spolu, že máme rovnaký koníček, znamená, že tieto veci môžeme riešiť ako rodina. Nerobíme to teda na jej úkor.

Janka: Vieme sa podporiť. Keď sa niečo udeje, či už v práci alebo s ľuďmi, vieme sa podržať. Aj deti nás vedia opäť nakopnúť.

Milan: Ďakujem Pánu Bohu, že sme boli prvé 4 roky v súťažiach veľmi úspešní. To nás veľmi teší. No stáva sa, že s takýmito úspechmi prichádzajú falošní priatelia a skutoční nepriatelia. To je veľakrát ťažké prehrýzť. No keď vidíme tie decká či potlesk od ľudí po vystúpení alebo keď nám porota povie dobrú kritiku, to nás znova nakopne.

Čo vás robí šťastnými?

Janka: Maličkosti. Vieme, že keď sa ráno zobudíme, prinesie nám deň strašne veľa nových vecí. Šťastnými sa teda asi robíme my navzájom.

Máte nejaký recept na úspech?

Milan: Rodina a rodinné zázemie je určite dôležité, pretože to nás v prípade potreby podrží. Ako v každej rodine, nikdy nie je všetko ružové, no podstatné je, či človek daný problém dokáže vyriešiť. Pre mňa je šťastie, keď je doma pokoj.

Janka: Pre mňa je šťastie, keď zavriem dvere na našom dome a za nimi nechám hektické prostredie. Napríklad po štvordňovom sústredení so 60 deťmi. Ten pokoj doma človeka až pohladí. Tým nechcem povedať, že nás práca nebaví, no niekedy sa toho nahromadí veľa.

Milan: Veľakrát máme v súbore veľmi hektické obdobie, no potom ideme ako rodina napríklad na Východnú a pri tom folklóre si oddýchneme, zabavíme sa, zaspievame si a získame inšpiráciu.